Tvorcovia

May Sinclair

NAPÍSALA MAY SINCLAIROVÁ

AUTORKA ROMÁNOV „THE DIVINE FIRE“, „THE HELPMATE“ A I.

S ILUSTRÁCIAMI
ARTHURA I. KELLERA

NEW YORK
THE CENTURY CO.
1910

Copyright, 1909, 1910, by
The Century Co.

Published, October, 1910

„Na knihu!“ povedala. „Na knihu Niny Lemprierovej! Teraz už môžeš piť, George.“

TVORCOVIA

I

Trikrát sa počas večere spýtal sám seba, načo tam vlastne je? A na konci večere, keď vstávala, jej oči ho po prvý raz v ten večer zadržali, akoby vraveli, že uvidí.

Posadila ho čo najďalej od seba, na spodný koniec stola, medzi dve zo štyroch nemožných veličín, ktoré pozvala, aby sa s nimi zoznámil on, George Tanqueray.

Všetko okrem jej očí sa zmenilo od čias, keď u Jane Hollandovej naposledy večeral, v dňoch, keď bola, ak už, ešte neznámejšia než on. Hostine už nepredsedala ona, ale jej portrét od Gisborna, R. A. Väčšinu pozornosti venoval portrétu.

Gisborne, R. A., bol vážny egoista a jeho obraz nepredstavoval Jane Hollandovú, ale Gisbornovu obmedzenú predstavu o nej. Bola to pochmúrna tvár, rozšírená a skrátená ťažkým, nachýleným obočím. Tvár s rovno vykreslenými ústami a s očami prorokujúcimi tragédiu, tvár, v ktorej jej génius dumal, sklonený, bez plameňa a nemý. Zachytil všetky jej črty, dlhé čierne obočie, veľké, hlboko posadené oči, čudne sploštené vodorovným obočím, nos, o štipku pridlhý v koreni, prišíroký v nozdre, a ústa, ktoré vedeli vyzerať dosť rovno, keď vládla jej vôľa. Zachytil jej vlasy, ich temnotu a ich mohutnosť. Tanqueray svojím ohavným spôsobom povedal, že práve do nich vložil Gisborne svoje najlepšie dielo, a keď sa Gisborne urazil, povedal mu, že namaľovať vlasy Jane Hollandovej je pre kohokoľvek dosť nesmrteľnosti. (Bolo to v časoch, keď bol Gisborne slávny a Tanqueray nie.)

Keby bola mala Jane tvár, akú jej dal Gisborne, nikdy by preň nebola mala nijaké čaro. Lebo Gisborne sa usiloval zachytiť práve ten tiesnivý účinok génia, ťažko doliehajúceho. Ani náznak nezachytil z jej vysokej ľahkosti, z jej výrazu, keď sa jej zmocnil jasný diabol komédie, ani záblesk z jej ohnivosti, z náhleho zlata jej očí a zo spôsobov jej útlych, jej skvelých úst, z ich jemného, rozvážneho oblúka, z ich šípovitého nadvihnutia ako krídel zdvihnutých na let.

Keď chcel Tanqueray Jane nahnevať, povedal jej, že vyzerá ako jej portrét od Gisborna, R. A.

Všetci mali ísť spolu do divadla. Ale v poslednej chvíli im to, na Tanquerayov údiv, odriekla. Povedala, že je príliš unavená, aby šla.

Veličiny sa okolo nej zhŕkli, výrečné v sústrasti. Prirodzene, ak nejde ona, nepôjdu ani oni. Ani sa im nechcelo. Obetovali by tisíc hier, ale nie večer s Jane Hollandovou. Klaňali sa jej vo všetkých postojoch a obradoch svojho zbožňovania. A Jane Hollandová sa na nich zvedavo dívala unavenými očami. Tanqueray sa díval na ňu. Uvažoval, ako sa ich, preboha, zbaví.

Zvládla to s obratnosťou, akú by do nej sotva bol povedal. Pomohli jej unavené oči.

Potom, keď sa za nimi zatvárali dvere, obrátila sa k nemu.

„Ideš s nimi,“ povedala, „alebo zostaneš so mnou?“

„S nimi rozhodne nejdem…“ Odmlčal sa, zaváhal.

„Tak – zostaneš?“ Po prvý raz v ich známosti zaváhala aj ona.

„Ale veď si unavená?“ povedal.

„Teraz už nie.“

Usmiala sa prosebne, ale nie ako žena, ktorá si je istá úspechom svojej prosby.

Tá strata istoty znamenala zmenu v ich vzťahu. Rozhodol sa pripísať ju zvláštnej okolnosti jej slávy. Hoci zaváhal, zostal. Zostať bolo napokon to, čo v tej chvíli najväčšmi chcel. A čo Tanqueray v danej chvíli najväčšmi chcel, to vždy aj urobil. Táto jeho povaha mala jedinú nevýhodu: vydávala ho napospas chvíli.

To cítil aj teraz, keď sa s ňou po prvý raz po mnohých týždňoch ocitol sám.

Rozmýšľala, nakoľko ju prekukol. Prinútila ostatných odísť, aby on mohol zostať s ňou – hmatateľný manéver. Prirodzene, pre obyčajného muža by sa k tomu nebola znížila. Ospravedlňoval ju jeho génius.

Pred šiestimi týždňami by sa nebola musela skrývať za jeho génia. Pred šiestimi týždňami by nikdy nebola pomyslela na jeho génia ako na čosi od neho oddelené. Veď bol tu jej vlastný génius, ak už na to prišlo. Mal svoje práva. Pred šiestimi týždňami by sa nebola musela sama pred sebou ospravedlňovať, že si ho zdržala.

„Nevedel som, že vieš tak rýchlo zmeniť názor,“ povedal.

„Keby si mal moju hlavu, George, chcel by si ju vymeniť.“

„Čo je zlé na tvojej hlave, Jinny?“

„Nechce pracovať.“

„Aha, tak už je to tak? Vedel som, že to príde.“

Viedla ho do druhej izby, do izby, v ktorej písala. Jane žila sama. Neraz uvažoval, ako sa jej to pozdáva.

V tom, že si vybrala najvyššie poschodie starého domu na Kensington Square, bola vzdorovitosť. Aby si zaistila svoju skvelú osamelosť, odrezala sa zadebneným, zabarikádovaným schodiskom, ktoré dolu uzatvárali dvere. Tanqueray dobre poznal tú posvätenú izbu obloženú knihami a miesto všetkého, čo v nej bolo. Mal tam vlastné miesto, miesto cti a náklonnosti. Jeho portrét (obyčajná fotografia) stál na jej písacom stole. Jeho „Spisy“ – päť románov – mali vlastnú policu pri hlave jej kresla, kde na ne mohla siahnuť.

Veď našli jeden druhého skôr, než ju našiel svet. To bolo čaro, ktoré ich zblížilo a ktoré ho, viac než ktorákoľvek z jej čiar, držalo až doteraz. Zachovala si neporovnateľnú nevinnosť veľkého umelca. Slobodou veľkej povahy bola slobodná od toho, čo Tanqueray, ktorý to nenávidel, nazýval „literárnou nákazou“. Obaja sa vyhýbali kruhom, kde sa šírila najhlbšie, v nervóznej hrôze zo spoločenského procesu, z toho, že by sa „zoznámili s tými pravými ľuďmi“. Priznávali sa, že sa spočiatku plašili aj jeden pred druhým, aby si azda jeden z nich nevypestoval ohavnú náchylnosť a nepreniesol nákazu. Boli miesta, kde sa obaja mohli dotknúť aristokracie žurnalistiky, ale s jej proletariátom ani s jej demi-monde nemali nič do činenia. Pod týmito pekelnými kruhmi rozoznávali okraj bezodnej priepasti, popularitu, o ktorej jej on, Majster, povedal, že je to „tá nečistá vec“. Takže roku tisícdeväťstodva stál George Tanqueray ako románopisec takmer neobjavený na svojej nesmiernej výške.