Arsène Lupin proti Herlockovi Sholmesovi

Maurice Leblanc

Neobyčajné dobrodružstvá Arsèna Lupina

ARSÈNE LUPIN

PROTI HERLOCKOVI SHOLMESOVI

NAPÍSAL

MAURICE LEBLANC

Z francúzštiny do angličtiny preložil

GEORGE MOREHEAD

M.A. DONOHUE & CO.

CHICAGO

1910

Obsah

I.
ŽREB Č. 514

Ôsmeho decembra minulého roku sa pán Gerbois, profesor matematiky na lýceu vo Versailles, prehrabával v jednom starom starožitníctve a natrafil na malý mahagónový sekretár, ktorý sa mu pre množstvo zásuviek nesmierne zapáčil.

„To je presne to pravé ako darček pre Suzanne k narodeninám,“ pomyslel si. A keďže sa vždy usiloval dopriať dcére nejaké tie prosté radosti, aké mu dovoľoval skromný príjem, spýtal sa na cenu a po tuhom jednaní ho kúpil za šesťdesiatpäť frankov. Práve keď starožitníkovi udával adresu, prezeral si zásoby obchodu mladý muž oblečený elegantne a vkusne. Zbadal sekretár a hneď sa spýtal, koľko stojí.

„Už je predaný,“ odpovedal starožitník.

„Ach! Tomuto pánovi, predpokladám?“

Pán Gerbois sa uklonil a odišiel z obchodu celý pyšný, že vlastní vec, ktorá upútala pozornosť takého vznešeného pána. Sotva však urobil na ulici tucet krokov, keď ho mladý muž dobehol. S klobúkom v ruke a s dokonalou zdvorilosťou ho oslovil:

„Prepáčte, pane, položím vám otázku, ktorá sa vám možno bude zdať nemiestna. Znie takto: mali ste pri kúpe toho sekretára nejaký osobitný zámer?“

„Nie, natrafil som naň náhodou a zapáčil sa mi.“

„Ale nijako zvlášť vám na ňom nezáleží?“

„Ach! Nechám si ho, to je všetko.“

„Azda preto, že je to starožitnosť?“

„Nie. Preto, že je praktický,“ vyhlásil pán Gerbois.

„V tom prípade by ste boli ochotný vymeniť ho za iný sekretár, rovnako praktický a v lepšom stave?“

„Ach! Tento je v dobrom stave a nevidím dôvod na výmenu.“

„Ale…“

Pán Gerbois je popudlivý človek a ľahko vzbĺkne. Odvetil teda podráždene:

„Prosím vás, pane, nenaliehajte.“

Mladý muž však pevne stál na svojom.

„Neviem, koľko ste zaň dali, pane, ale ponúkam vám dvojnásobok.“

„Nie.“

„Trojnásobok.“

„Ach! To by stačilo,“ zvolal profesor netrpezlivo, „nechcem ho predať.“

Mladý muž sa naňho chvíľu díval spôsobom, na ktorý pán Gerbois tak ľahko nezabudne, potom sa obrátil a rýchlo odišiel.

O hodinu neskôr doručili sekretár do profesorovho domu na ceste do Viroflay. Zavolal dcéru a povedal:

„Tu máš niečo pre teba, Suzanne, ak sa ti to bude páčiť.“

Suzanne bola pekné dievča veselej a láskavej povahy. Hodila sa otcovi okolo krku a nadšene ho vybozkávala. V jej očiach mal sekretár všetky znaky kráľovského daru. V ten večer ho s pomocou slúžky Hortensy umiestnila vo svojej izbe, potom ho poutierala, vyčistila zásuvky a priehradky a starostlivo doň uložila svoje papiere, písacie potreby, korešpondenciu, zbierku pohľadníc a niekoľko pamiatok na bratranca Philippa, ktoré tajne opatrovala.

Na druhý deň ráno o pol ôsmej odišiel pán Gerbois do lýcea. O desiatej mu Suzanne, ako mala vo zvyku, prišla naproti a veľmi ho potešilo, keď ju zbadal pri bráne lýcea, štíhlu a s detským úsmevom, ako naňho čaká. Vrátili sa domov spolu.

„A čo tvoj sekretár, ako sa mu dnes ráno darí?“

„Nádherne! Hortense a ja sme vyleštili mosadzné kovanie, až sa blyští ako zlato.“

„Takže si s ním spokojná?“

„Spokojná! Veď ani neviem, ako som sa bez neho tak dlho zaobišla.“

Keď kráčali chodníkom k domu, pán Gerbois povedal:

„Nepôjdeme sa naň pozrieť pred raňajkami?“

„Ach! Áno, to je skvelý nápad!“

Vybehla po schodoch pred otcom, no keď došla k dverám svojej izby, vykríkla od prekvapenia a zdesenia.

„Čo sa stalo?“ vyjachtal pán Gerbois.

„Sekretár je preč!“

Keď zavolali políciu, tá žasla nad obdivuhodnou jednoduchosťou prostriedkov, aké zlodej použil. Kým bola Suzanne preč, slúžka odišla na trh. Dom tak zostal bez dozoru a práve vtedy pred ním zastavil so svojím vozom povozník s odznakom, ktorý si všimli aj niektorí susedia. Dvakrát zazvonil. Susedia nevedeli, že Hortense nie je doma, a tak im to nebolo podozrivé. Muž si teda svoju prácu odviedol v pokoji a mieri.

Okrem sekretára sa v dome ničoho ani nedotkli. Dokonca aj Suzannina peňaženka, ktorú nechala na sekretári, sa našla na vedľajšom stole s netknutým obsahom. Bolo zrejmé, že zlodej prišiel s pevným zámerom, a to robilo zločin ešte záhadnejším. Prečo by, prosím, podstupoval také veľké riziko pre takú bezvýznamnú vec?

Jedinou stopou, ktorú mohol profesor poskytnúť, bola čudná príhoda z predošlého večera. Vyhlásil:

„Ten mladý muž bol mojím odmietnutím veľmi popudený a mal som dojem, že sa mi na odchode vyhrážal.“

Stopa to však bola hmlistá. Starožitník nevedel do veci vniesť nijaké svetlo. Ani jedného z tých pánov nepoznal. Čo sa týka samotného sekretára, kúpil ho za štyridsať frankov na dražbe pozostalosti v Chevreuse a domnieval sa, že ho predal za primeranú cenu. Policajné vyšetrovanie neodhalilo nič viac.

Pán Gerbois si však vzal do hlavy, že utrpel obrovskú stratu. V nejakej tajnej zásuvke musel byť ukrytý majetok, a preto sa mladý muž uchýlil k zločinu.

„Chudák otecko, čo by sme si s takým majetkom počali?“ spýtala sa Suzanne.

„Dieťa moje! S takým majetkom by si mohla urobiť tú najvýhodnejšiu partiu.“

Suzanne trpko vzdychla. Jej túžby nesiahali vyššie než k bratrancovi Philippovi, ktorý bol veru poľutovaniahodný zjav. A život v domčeku vo Versailles už nebol taký šťastný a spokojný ako kedysi.