Jana Eyrová
Charlotte Brontë
JANE EYROVÁ:
AUTOBIOGRAFIA
Charlotte Brontëová
ILUSTROVAL F. H. TOWNSEND
Londýn
SERVICE & PATON
5 HENRIETTA STREET
1897
Ilustrácie
v tomto zväzku sú majetkom
SERVICE & PATON, Londýn
s úctou venuje
toto dielo
AUTORKA
Predslov
Keďže prvé vydanie „Jane Eyrovej“ predslov nepotrebovalo, nijaký som nenapísala. Toto druhé vydanie si však žiada zopár slov poďakovania i niekoľko rôznorodých poznámok.
Vďaku dlhujem na tri strany.
Verejnosti za zhovievavé ucho, ktoré naklonila prostému príbehu bez veľkých nárokov.
Tlači za spravodlivú príležitosť, ktorú jej úprimný hlas otvoril neznámej uchádzačke.
Svojim vydavateľom za pomoc, ktorú ich takt, ich energia, ich praktický úsudok a priama štedrosť poskytli neznámej autorke bez akéhokoľvek odporúčania.
Tlač a verejnosť sú pre mňa len hmlisté personifikácie a musím im ďakovať hmlistými slovami. Moji vydavatelia sú však konkrétni. Rovnako aj istí veľkodušní kritici, ktorí ma povzbudzovali tak, ako vedia zápasiaceho cudzinca povzbudiť len ľudia veľkého srdca a vznešeného ducha. Im, to jest svojim vydavateľom a tým vybraným recenzentom, hovorím úprimne: Páni, ďakujem vám zo srdca.
Keď som takto vyjadrila, čo dlhujem tým, ktorí mi pomohli a uznali ma, obraciam sa k inej skupine. Je malá, pokiaľ viem, no to ešte nie je dôvod ju prehliadať. Mám na mysli tú hŕstku bojazlivých či prieberčivo kritických ľudí, ktorí pochybujú o smerovaní kníh, ako je „Jane Eyrová“. V ich očiach je zlé všetko, čo je nezvyčajné. Ich uši počujú v každom proteste proti bigotnosti, tej rodičke zločinu, urážku zbožnosti, toho Božieho miestodržiteľa na zemi. Takýmto pochybovačom by som rada ukázala isté zrejmé rozdiely a pripomenula im isté jednoduché pravdy.
Konvenčnosť nie je mravnosť. Samospravodlivosť nie je náboženstvo. Útočiť na prvé neznamená napádať druhé. Strhnúť farizejovi z tváre masku neznamená pozdvihnúť bezbožnú ruku na tŕňovú korunu.
Tieto veci a skutky stoja v priamom protiklade. Líšia sa od seba tak, ako sa neresť líši od cnosti. Ľudia si ich príliš často zamieňajú, a zamieňať by sa nemali. Zdanie sa nemá pokladať za pravdu. Úzkoprsé ľudské náuky, ktoré len vyvyšujú a zveličujú niekoľkých, sa nemajú dosadzovať na miesto Kristovho vyznania vykupujúceho svet. Rozdiel tu je, opakujem to. A vyznačiť medzi nimi deliacu čiaru široko a zreteľne je skutok dobrý, nie zlý.
Svetu sa možno nepáči, keď vidí tieto predstavy oddelené, lebo si ich navykol spájať. Zišlo sa mu vydávať vonkajší lesk za rýdzu hodnotu a nechať obielené steny ručiť za čisté svätyne. Možno nenávidí toho, kto sa odváži skúmať a odhaľovať, zoškrabať pozlátku a ukázať pod ňou obyčajný kov, vniknúť do hrobky a vyniesť na svetlo tlejúce kosti. No nech nenávidí, ako chce, je jeho dlžníkom.
Achab nemal rád Micheáša, lebo mu nikdy neprorokoval dobré, iba zlé. Pochlebníckeho Kenaanovho syna mal zrejme radšej. A predsa mohol Achab uniknúť krvavej smrti, keby si bol zapchal uši pred lichôtkami a otvoril ich vernej rade.
Aj v našich dňoch žije človek, ktorého slová nie sú stvorené na to, aby šteklili chúlostivé uši. Podľa mňa predstupuje pred veľkých tohto sveta tak, ako Jimlov syn predstupoval pred kráľov Júdu a Izraela sediacich na trónoch. Hovorí rovnako hlbokú pravdu, s rovnako prorockou a životodarnou silou, s rovnako neohrozeným a smelým výrazom. Obdivujú na vysokých miestach satirika z „Jarmoku márnosti“? Neviem. Myslím si však, že keby si niektorí z tých, do ktorých vrhá grécky oheň svojho sarkazmu a nad ktorými šľahá bleskom svojho odsúdenia, vzali jeho varovania včas k srdcu, mohli by ešte oni alebo ich potomstvo uniknúť osudnému Rámot-Gileádu.
Prečo som spomenula tohto muža? Spomenula som ho, čitateľ, lebo v ňom, ako sa mi vidí, nachádzam um hlbší a jedinečnejší, než mu jeho súčasníci dosiaľ priznali. Lebo ho pokladám za prvého spoločenského obroditeľa našich dní, za samého majstra toho pracovného zboru, ktorý by chcel pokrivený poriadok vecí vrátiť do správnych koľají. Lebo si myslím, že nijaký komentátor jeho diel ešte nenašiel prirovnanie, ktoré by mu pristalo, ani slová, ktoré by správne vystihli jeho talent. Hovoria, že sa podobá Fieldingovi. Hovoria o jeho vtipe, humore, komickej sile. Podobá sa Fieldingovi tak, ako sa orol podobá supovi: Fielding sa vedel spustiť na zdochlinu, Thackeray to nerobí nikdy. Jeho vtip je bystrý, jeho humor príťažlivý, no oba sa majú k jeho vážnemu géniu tak, ako sa púhy mihotavý blesk, pohrávajúci sa na okraji letného oblaku, má k smrtiacej elektrickej iskre skrytej v jeho lone. A napokon som spomenula pána Thackerayho preto, že jemu, ak prijme poctu od úplne cudzej osoby, som venovala toto druhé vydanie „Jane Eyrovej“.
21. decembra 1847.
Poznámka k tretiemu vydaniu
Využívam príležitosť, ktorú mi ponúka tretie vydanie „Jane Eyrovej“, aby som sa opäť obrátila na verejnosť s jedným slovom. Chcem vysvetliť, že môj nárok na titul románopisca sa opiera o toto jediné dielo. Ak sa mi teda pripisovalo autorstvo iných beletristických diel, pocta sa udeľuje tam, kde nie je zaslúžená, a teda sa upiera tam, kde právom patrí.
Toto vysvetlenie poslúži na nápravu omylov, ku ktorým už možno došlo, a predíde omylom budúcim.
CURRER BELL.
13. apríla 1848.
Prvá kapitola
V ten deň nebolo možné ísť na prechádzku. Ráno sme sa síce hodinu túlali medzi holými kríkmi, no od obeda (pani Reedová, keď nemala hostí, obedovala zavčasu) priniesol studený zimný vietor také pochmúrne oblaky a taký prenikavý dážď, že o ďalšom pobyte vonku nemohlo byť ani reči.