Ezopove bájky

Ezop

TRISTO
EZOPOVÝCH BÁJOK

DOSLOVNE PRELOŽENÉ Z GRÉČTINY

Preložil
reverend George Fyler Townsend, M. A.

LONDON
GEORGE ROUTLEDGE AND SONS

THE BROADWAY, LUDGATE
NEW YORK: 416 BROOME STREET

PREDSLOV

Rozprávka, podobenstvo a bájka sú bežné a obľúbené spôsoby, ako podávať poučenie. Každý z nich sa vyznačuje vlastnými osobitnými znakmi. Rozprávka spočíva jednoducho v rozprávaní príbehu, ktorý sa buď zakladá na skutočných udalostiach, alebo ho stvorila výlučne obrazotvornosť, a nemusí sa nevyhnutne spájať s nijakým mravným ponaučením. Podobenstvo je zámerné použitie reči, ktorá má úmyselne sprostredkovať skrytý a tajný význam, odlišný od toho, čo vyjadrujú samy slová. Tento význam sa môže, ale nemusí osobitne vzťahovať na poslucháča či čitateľa. Bájka sa s oboma sčasti zhoduje a sčasti sa od nich líši. Podobne ako rozprávka obsahuje krátke, ale skutočné rozprávanie. Podobne ako podobenstvo sa usiluje sprostredkovať skrytý význam, no nie tak používaním reči, ako skôr obratným uvedením vymyslených postáv. Na rozdiel od rozprávky i podobenstva je však jej vznešenou výsadou a neoddeliteľným znakom, že má stále na zreteli veľký cieľ poučenia. Nevyhnutne sa snaží vštepiť nejakú mravnú zásadu, spoločenskú povinnosť alebo politickú pravdu. Pravá bájka, ak spĺňa svoje vysoké nároky, mieri vždy k jedinému veľkému cieľu a účelu: zobraziť ľudské pohnútky a zlepšiť ľudské správanie. A predsa svoj zámer tak skrýva za prestrojenie vymyslených postáv (reč dáva zvieratám na poli, vtákom vo vzduchu, stromom v hore či šelmám v lese), že čitateľ prijme radu bez toho, aby postrehol prítomnosť radcu. Tak ostáva skrytá nadradenosť radcu, pre ktorú býva rada často neprijateľná. Ponaučenie sa prijme tým ochotnejšie, že čitateľ je nevedomky vedený k tomu, aby sa jeho sympatie postavili na stranu toho, čo je čisté, čestné a chvályhodné, a aby sa jeho rozhorčenie obrátilo proti tomu, čo je nízke, nešľachetné a nehodné. Pravý bájkar teda plní nanajvýš dôležitú úlohu. Nie je ani rozprávačom, ani alegorikom. Je veľkým učiteľom, napravovateľom mravov, karhateľom nerestí a chváliteľom cnosti. V tom spočíva nadradenosť bájky nad rozprávkou či podobenstvom. Bájkar má vyvolať smiech, no pod veselou maskou má podať poučenie. Faedrus, veľký napodobňovateľ Ezopa, jasne označuje tento dvojaký účel za pravé poslanie spisovateľa bájok.

Duplex libelli dos est: quod risum movet,
Et quod prudenti vitam consilio monet.

Neustále sledovanie tohto dvojakého cieľa vytvára pôvab Ezopových bájok a vysvetľuje všeobecnú priazeň, ktorej sa tešia. „Bájka,“ hovorí profesor K. O. Müller, „vznikla v Grécku ako zámerná travestia ľudských vecí. Ainos, ako naznačuje už jeho názov, je napomenutie, či skôr pokarhanie, zahalené do fikcie udalosti medzi zvieratami, buď zo strachu pred prílišnou otvorenosťou, alebo zo záľuby v žarte a zábave. A kdekoľvek máme nejakú starobylú a hodnovernú správu o ezopovských bájkach, nachádzame to isté.“^[1]

Stavba bájky si vyžaduje dôkladnú pozornosť. Treba ju venovať po prvé samému rozprávaniu, po druhé odvodeniu ponaučenia a po tretie starostlivému zachovaniu osobitných vlastností vymyslených postáv, ktoré v nej vystupujú. Rozprávanie sa má týkať jedného jednoduchého deja, ktorý je sám v sebe súvislý, a nemá byť ani preťažené množstvom podrobností, ani roztrieštené rozmanitosťou okolností. Ponaučenie alebo poučenie má byť také zrejmé, tak tesne spojené s rozprávaním a tak nevyhnutne od neho závislé, aby bol každý čitateľ nútený dať mu ten istý nepopierateľný výklad. Uvedenie zvierat alebo vymyslených postáv sa má vyznačovať bezchybnou starostlivosťou a ohľadom na ich prirodzené vlastnosti i na tie, ktoré im ľudia všeobecne pripisujú. Líška má byť vždy prefíkaná, zajac bojazlivý, lev smelý, vlk ukrutný, býk silný, kôň pyšný a osol trpezlivý. Mnohé z týchto bájok sa vyznačujú najprísnejším dodržiavaním týchto pravidiel. Zaoberajú sa jedným krátkym rozprávaním, z ktorého ponaučenie prirodzene vyplýva a je s ním tesne spojené. „Je to práve jednoduchý spôsob,“ hovorí Dodsley,^[2] „akým sú Ezopove ponaučenia votkané do jeho bájok, čo ho odlišuje a dáva mu prednosť pred všetkými ostatnými mytológmi. Jeho ‚hora porodila myš‘ prináša ponaučenie, ktoré zosmiešňuje nadutých chvastúňov, a jeho vrana, keď pustí syr, nechá akoby náhodou spadnúť najdôraznejšie napomenutie proti moci lichôtky. Ponaučenie netreba vysvetľovať osobitnou vetou a nijako ho nemožno vštepiť hlbšie tou záťažou nakopených úvah, akú vídame až pričasto.“^[3] Rovnakú chválu si zasluhuje dôslednosť, s akou sú vykreslené povahy zvierat vystupujúcich v bájkach. Hoci majú zobrazovať pohnútky a vášne ľudí, zachovávajú si v plnej miere vlastné osobitné črty: úskok či rozvahu, zbabelosť či odvahu, štedrosť či dravosť.

Treba priznať, že túto chválu nemožno vysloviť o všetkých bájkach v tomto súbore. Mnohým z nich chýba tá jednota zámeru, to tesné spojenie ponaučenia s rozprávaním, ten múdry výber pri uvádzaní zvierat, ktoré tvoria pôvab a znamenitosť pravej ezopovskej bájky. To, že niektoré bájky zaostávajú za inými, dostatočne vysvetľujú dejiny ich pôvodu a rodokmeňa. Prevažná väčšina z nich nie je bezprostredným Ezopovým dielom. Mnohé pochádzajú od starých autorov, ktorí žili pred ním. Tak bájku „Jastrab a slávik“ rozpráva Hésiodos,^[4] bájku „Orol ranený šípom s perím z vlastných krídel“ Aischylos^[5] a bájku „Líška, ktorá sa pomstila orlovi za svoje krivdy“ Archilochos.^[6] Mnohé ďalšie sú zasa neskoršieho pôvodu a dajú sa vystopovať k mníchom stredoveku. A predsa tento súbor, hoci je takto zložený z bájok starších i mladších než Ezopova doba, právom nesie jeho meno. Zložil ich totiž toľko (všetky uliate do tej istej formy, prispôsobené tomu istému spôsobu a vyrazené s tými istými rysmi, obrazom i nápisom), že si zabezpečil právo byť pokladaný za otca gréckej bájky a zakladateľa tohto druhu písomníctva. Ten odvtedy nesie jeho meno a po všetky nasledujúce veky mu zaistil postavenie prvého z moralistov.^[7]